Janka Schwarzbacherová má skutočne dar od Boha. Štetcom dokáže na maliarskom plátne vyčariť prekrásne umelecké diela, ktoré obdivuje nejeden človek. Jej dominantou je maľovanie drevených domčekov z rôznych kútov Slovenska, no nie jej cudzia ani maľba zátiší.
Umelkyňa z Horehronia Janka Schwarzbacherová sa narodila na Juraja. Žije v lone krásnej prírody Nízkych Tatier, v obci Horná Lehota. K umeniu mala blízko už v detstve. Veľmi pozoruhodná je skutočnosť, že je praváčkou, ktorá svoje umelecké skvosty tvorí opačnou – ľavou rukou. Priam majstrovsky narába so štetcom, paletou i materiálom, na ktoré tieto umelecké skvosty maľuje. Vytvára diela, ktorá lahodia nielen očiam, ale i ľudskej duši. K srdcu jej najviac prirástli zobrazenia dreveníc, jarné zurčiace bystriny i nespútanosť koní.
Keď som sa jej opýtala, prečo na jej obrazoch vidím často drevenice a prečo jej tak veľmi prirástli k srdcu, povedala: „Skúste zavrieť oči, odmyslite si tento umelý unáhlený svet a predstavte si, že sa len tak s niekým rozprávate, sedíte na lavičke s nohami ponorenými do prachu priedomia“.
Talentovaná umelkyňa z Horehronia, Janka Schwarzbacherová v roku 1985 ukončila stredné odborné učilište v študijnom odbore aranžérka. Svojej profesii aranžérky sa venuje len príležitostne. Na otázku, odkedy maľuje, odpovedala: „Odvtedy, čo som po prvýkrát chytila ceruzku práve do ľavej ruky. Tá chvíľa bola už veľmi dávno“.
Farebný príbeh Janky Schwarzbacherovej
Ako už bolo vyššie spomenuté, farebný svet umenia Janku Schwarzbacherovú očaril v útlom veku. Už v materskej škôlke bolo jednoznačné, že má skutočný talent na prácu so štetcom a paletou. Má dar, ktorý veru nemá každý z nás. Je veľmi zvláštne, že ľavou rukou iba maľuje. Vraj je to preto, spomína, lebo otec jej kedysi povedal, že pre pravákov sú stroje. Tak si musela postupne zvykať písať pravou rukou, no pre umeleckú tvorbu, maľbu jej nechali na výber. A vhodnejšia jej bola veru ľavá ruka.
Námety na svoje jedinečné maľované skvosty čerpá nielen zo svojej fantázie, ale aj z krásy, ktorú ponúka okolitý svet. Do svojich malieb vkladá obrazy, ktoré v týchto krásach sama vidí. Pozorne a citlivo vníma okolitý svet, aby ho rovnako dokonale „pretlmočila“ do svojich obrazov.
Na otázku, koľko času venuje tvorbe jedného obrazu, povedala: „Nedá sa robiť všetko a deň má málo hodín…. Mám dobré, kvalitné štetce. Pár čiar trvá kratšie, ako keď ich je tam veľa. Nedá sa celkom jednoznačne odmerať na hodiny. Ľudia si radi hneď prepočítajú, koľko sa dá takým tempom zarobiť. Každý obraz možno predať, len ho musí objaviť ten správny človek, s ktorým tvorí súhru, ktorému patrí. Niekedy to však trvá aj niekoľko rokov.“
Maľby portrétov ju nelákajú
Umelkyňa z Hornej Lehoty hovorí, že maľby portrétov ju nelákajú. Najmilšia pre ňu je vraj Špania Dolina. Keď sa zadívate na jej obrazy s drevenicami, uvidíte tam len tie, ktoré sa zachovali na Slovensku. Na jej obrazoch nájdete výlučne iba slovenské drevenice. „Iné by ľuďom nič nehovorili,“ spomína. Drevenica sama osebe je spomienkou na to, čo tu už nie je. Veľa ľudí, keď sa zadíva na priedomie či do okien starých slovenských dreveníc, objaví pokoj, akúsi rovnováhu človeka a prírody, ktorá sa akoby zlievala do jedného celku. Práve tento pokoj a pocit jednoty s prírodou ľuďom v dnešnej hektickej a prehnane uponáhľanej dobe veľmi chýba.
Kde sa jej páči najviac?
Vybrať, ktorú oblasť Slovenska má najradšej, je pre ňu náročné. No nakoniec prezradila, že je to Špania Dolina, nachádzajúca sa neďaleko Banskej Bystrice, smerom na Donovaly. „Ona sama osebe je krásna. Taká idylka pamäti. Údolie obklopené horami, v pozadí tejto krásy učupený kostolík a najmä božské ticho.“ Táto „spoveď o umení“ od talentovanej Janky Schwarzbacherovej azda vysvetľuje aj to, prečo ju viac lákajú na tvorbu jej umeleckých skvostov prírodné scenérie, ako ľudské portréty.
Letmo sa usmieva sa a hovorí: „Portrét namaľujem tiež, no radšej túto umeleckú parketu prenechám väčším odborníkom, ako som ja. Talent na tvorbu portrétov nemám, ani ma umenie týmto smerom neláka.“ Povedala, že olejové farby prvýkrát dostala ako osemnásťročná a prvé pokusy namaľovať nejaký obraz boli len mazanicami.
Začiatky jej umeleckej tvorby sú spojené s akvarelovými farbami, no nevyhýba sa im ani v súčasnosti. Napriek tomu, takmer všetky jej obrazy sú vytvorené olejovými farbami. Vyrába aj drobné suveníry a práve pri ich výrobe používa akvarelové a nie olejové farby.
Pracovať s farbami sa naučila sama
„V človeku je kdesi vo vnútri schovaná túžba veľakrát niečo skúšať, aj keby mu to na prvýkrát nevychádzalo tak, ako by to podľa jeho predstáv malo byť. Myslím si, ak je človeku niečo dané do vienka, neminie ho to. Ja som stále chcela maľovať. No maľovať tak, aby som s konečným výsledkom bola spokojná. Zároveň prísť na to, ako sa čo maľuje. K tejto ceste som sa musela dopracovať sama, pretože v skutočnosti som samouk. Nie som absolventkou umeleckej školy.“
Po štúdiu aranžérstva ju vraj už štúdium umenia či samotnej maľby nelákalo. Pokiaľ človek dokáže pozorne načúvať vzácne rady i názory okolia a pozorne sleduje ťahy a stopy štetca, je možné, aby sa naučil tomuto nielen v kráse odetému, ale aj ušľachtilému umeniu. Spomína, že talent nie je síce na škodu, ale je len nepatrnou časťou úspechu. Ak máme v sebe pevnú vôľu a vnútorné presvedčenie, môžeme dokázať čokoľvek a aj naučiť sa maľovať. Pri otázke, o ktoré diela umelkyne spod Nízkych Tatier majú ľudia najväčší záujem, sa nedá priamočiaro odpovedať. Každý obraz, každé z jej diel má toho svojho obdivovateľa. Pri otázke, koľko ich už za tie roky, čo sa venuje umeleckej tvorbe, namaľovala, odpovie: „Nikdy som ich nepočítala, no určite veľa.“
Hra génov sa naozaj nezaprie
Veru nenadarmo sa vraví o dedení talentu a súvisu s génmi. Aj v tomto prípade umelecké gény zostali v rodine. Umelecké gény po nej zdedili aj jej potomkovia. Takže sa nemusí báť, žeby v budúcnosti nemala nasledovníkov, ktorí budú kráčať v jej umeleckých šľapajach. Je matkou štyroch detí. Staršia z dcér vyrába bižutériu a maľuje vitrážky. Mladšia študovala scénické výtvarníctvo v odbore animovaná tvorba. Momentálne sa venuje figurálnej keramike. Janku Schwarzbacherovú okrem maľby oslovila aj práca s keramikou. Prezradila, že čo sa týka práce s keramikou, klasické hrnčeky z nej určite nevzídu.
Miluje maľovanie v plenéri
Pokiaľ to umožňuje počasie i ročné obdobie, jednoznačne uprednostňuje maľovanie vonku, v lone krásnej prírody, nech je to miesto kdekoľvek na Slovensku. Človek tak oveľa lepšie vníma okolitý svet a prírodu všetkými svojimi zmyslami. Ak nemaľuje svoje obľúbené slovenské drevenice, maľuje tie ušľachtilé stvorenia s vanúcou hrivou, akými bezpochyby sú kone. Kone najradšej maľuje v zimnom období a na plemene jej až tak nezáleží.
„Dôležité je, aby boli najmä v pohybe,“ hovorí umelkyňa.
Tiež ju oslovila pri umeleckej tvorbe už spomínaná príroda, ktorá je skutočne klenotnicou všestranných nápadov nielen pre umeleckú tvorbu. Na jej obrazoch môžeme uvidieť aj zátišia s kvetmi. Z ríše kvetov ju pri jej tvorbe najviac oslovili slnečnice a vlčie maky.
S niektorými obrazmi by sa nedokázala nikdy rozlúčiť
Z obrazov, ktoré namaľovala a sú jej natoľko blízke, že by ich nikdy nepredala, sú tri. Namaľovala ich ešte krátko pred skončením svojho štúdia. V tomto období sa zúčastnila na výstave banskobystrických výtvarníkov, kde získala krásne druhé miesto za umeleckú činnosť. V minulosti mala tiež samostatnú výstavu svojich umeleckých skvostov aj v Horehronskom múzeu v meste Brezno. V roku 2016 sa zúčastnila skupinovej výstavy v neďalekých Čechách. Jej snom bola ďalšia výstava s názvom „Dávna architektúra“ a iste sa poteší aj tým ďalším.
Katarína ŠUCHOVÁ
