Bolo to také včasné ráno, keď ešte len ťažko rozpoznať, kto je opitý ešte a kto už. Stáli sme v dlhej fronte na Alžbetinej ulici, pred Investičnou a rozvojovou bankou, lebo po dlhom čase zablokovania našich vkladov, mali nám ich v ten deň vyplácať. A tu sa spevom ohlásila skupina opilcov. Však to poznáte, z diaľky počuť: „…ááále som ja ale,..“ Keď nás zbadali toľkých, prešiel ich spev (či čo to bolo), no jeden asi videl najostrejšie (alebo pil to najostrejšie), pretože zvolal: „Rézeš, veríme!“ Vôkol nás, ale vraj aj všade na zemeguli, prebiehali deväťdesiate roky.
Toto by som mal písať štýlovo a dobovo oblečený, v šuštiakoch. Lebo, veru, tak sme chodili. Všade. Aj sa ma pýtali turisti vtedy:
„A vy tu takto masívne športujete?“ Košice už vtedy boli európskym mestom športu! Ináč, na košickom blšáku som si kúpil svoje šuštiaky. Ale nestihol som ich vynosiť. Do módy prišli červené saká. Na blšáku sme kupovali všetko: časopisy, mydlá, hračky, aviváž. No, blšák už nie je to, čo býval, zato ho výborne supluje ľubovoľná pobočka pošty.
Až 264 pápežov sa muselo vystriedať na svätopeterskom stolci, aby jeden navštívil Košice. Osobné električky vtedy v predvečer premávali až celú noc a na letisko do Barce prišlo na sv. omšu asi 400 000 ľudí. Pre Košice to bola návšteva milénia, prvýkrát pápež navštívil metropolu východu. V tom roku povýšil Košice na arcibiskupstvo a hlavne, pribudli traja noví patróni, ktorých vyhlásil za svätých – košickí mučeníci, ktorých 400. výročie ich umučenia si pripomíname tento rok.
No v deväťdesiatych rokoch do Košíc prichádzali aj ďalší velikáni. Lístky na Pavarottiho koncert stáli od 850 do 6500 korún, no dvanásťtisícový amfiteáter bol plný. Do Košíc prišiel aj vtedajší následník trónu, rakúsko-uhorský cisár Otto von Habsburg. Pápeža, Pavarottiho, či Otta von Habsburga pripomínajú pamätné tabule na chodníku pri katedrále. Liečiteľ Kašpirovskij, ktorý sa ocitol v košickom amfiteátri v roku 1990, tu tabuľku nemá. Chýba aj tabuľka najlepšieho futbalistu 20. storočia – Pelého, ktorý do nášho mesta prišiel v roku 1994. Akoby tušil, že po ňom do Košíc prídu také kluby ako Manchester United, Spartak Moskva, Feyenord Rotterdam, Lazio Roma, Celtic Glasgow.
Nuž také VIPky vtedy chodievali do Košíc a mesto medzitým pod taktovkou primátora Rudolfa Schustera opeknievalo. Zo šedivej asfaltovej hlavnej ulice, kde vietor víril odpadky, sa stala komplexne zrekonštruovaná Hlavná ulica. Vymenili aj pouličné lampy, ktorým pridali aj kvetináče, ba ich aj polievajú. Bez eurofondov sa za leto zrekonštruoval plynovod, vodovod, (ropovod nie), ďalej kanalizácia, položila sa talianska porfýrová dlažba so zárukou na 70 rokov, opravili sa koľajnice a takmer po sto rokoch sa potôčik čiastočne vrátil na svoje miesto. Rozšírená fontána. Hlavná ulica. Vzniká podzemné múzeum. Je to azda jediný dlh, ktorý mal zmysel, ba už je aj splatený. Vznikajú Košické Vianoce i oslavy Dňa mesta.
V deväťdesiatych rokoch už boli policajti v Košiciach dvojakí. Tí, čo aj predtým, a mestskí. So šiltovkami. Napriek tomu deväťdesiate roky boli aj obdobím, keď ste aj v Košiciach mohli ísť do baru a vyjsť z neho zavraždený. Mafia sa prejavovala aj takto. Eurofondy neboli, museli ľudia z niečoho žiť. Jáj, škoda favorit! A napriek tomu to boli roky, keď nám stačil ochranný faktor – bol 5 alebo maximálne 10.
Košiciam vtedy pribudla aj top politická inštitúcia Ústavný súd, napriek tomu neskôr vôkol začal zúriť mečiarizmus.
Deväťdesiate roky boli rokmi prechodu. Málokto si už vtedy všimol, že medzi komunizmom a konzumizmom je malý rozdiel. Len 3 písmená si vymenili miesta. A čosi podobné sa udialo aj v politike.
Milan KOLCUN
