V meste pod Urpínom žije jeden z posledných žijúcich priamych účastníkov SNP. Keď sa zadívate do jeho úprimných očí, ktoré lemujú vejáre vrások, vidíte v nich človeka s veľkým srdcom, ktorý na život nezanevrel ani potom, čo mu osud do života priniesol nejednu ťažkú chvíľu. Ťažké chvíle prežil nielen pri krvavých bojoch v SNP, ale i vo svojom súkromnom živote, do ktorého nám otvoril svojím rozprávaním pomyselné dvere a my sme sa o tejto jedinečnej osobnosti, akou bezpochyby Vladimír Strmeň je, mohli dozvedieť aj niečo viac.
Jeho rodnou kolískou je banícka osada Richtárová, ktorá sa nachádza neďaleko obce Staré Hory. Práve tu v 26. augustový deň roku 1928 uzrel Vladimír Strmeň svetlo sveta. Nikto netušil, čo mu sudičky nachystali do ďalšieho života. Polosirotou sa stal vo veľmi nízkom veku, ako triapolročný. Jeho otecko bol zamestnancom vtedajších harmaneckých papierní. Vzal mu ho jeden zimný deň, keď zomiera na následky prechladnutia, ktoré v konečnom dôsledku privodili smrteľný zápal mozgových blán. Matka Františka nedokázala v neľahkých časoch zvládnuť starostlivosť o synčeka a bola nútená zveriť ho do výchovy sestrám vincentkám v banskobystrickej Radvani. V tomto detskom domove strávil Vladimír Strmeň 7 rokov a o ďalších 7, keď z neho vyrástol štrnásťročný mládenec, nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, štúdium bol nútený prerušiť a pripojil sa k partizánom.
Príbeh zverbovania za partizána
Jedného dňa, keď prišiel domov na rodnú Richtárovú, v ich dome bol už partizánsky štáb. Veliteľ mu vtedy povedal: „Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“ Na základe tejto udalosti robil spojku medzi rodnou Richtárovou, Tureckou, Jelencom a Špaňou Dolinou. Asi po týždni ho poslali ako spojku s depešou na Španiu Dolinu, kde mal službu nadporučík Sitár. Ten mu povedal, že by mohol ísť s nimi bojovať. Krátko nato ho zajali. Druhý vojak išiel s odpoveďou na štáb do Richtárovej a Vladimírovi Strmeňovi bolo privelené dostaviť sa na vojenský výcvik za strelca z ľahkého guľometu a zároveň mínerský výcvik. Keď absolvoval tento výcvik, následne bojoval pri Veľkých Beliciach a hlavne na Turci.
Tradičný Radvanský jarmok i letecký poplach
Pre Vladimíra Strmeňa je nezabudnuteľný aj 12. septembrový deň v roku 1942, kedy sa dokopy „zliali“ dve udalosti. Tradičný banskobystrický Radvanský jarmok, ktorý už stáročia prináša ľuďom radosť – s opačnou udalosťou, akou bol v ten istý deň vyhlásený letecký poplach. Veľa zväzov išlo bombardovať východný front, no jeden stroj mal poruchu. Spustil svetlicu na padáku. Tá išla pomaly a bomby zhodili na Alvek za Urpínom. Zhodili tam približne 13 bômb, z aeroplánov, aby sa odľahčil náklad, ktorý bol pôvodne určený pre mesto. Veľkým šťastím v nešťastí bolo, že konfigurácia tamojšieho terénu bola taká silná, že tlaková vlna vyletela až do stratosféry, a tak nešla priamočiaro a nenarobila obrovskú škodu.
„Keby ste boli videli tú strašnú paniku! Radvanský jarmok, kolotočiari ušli, kolotoče sa krútili, ľudia kričali, skákali, ruky i nohy mali polámané. To bol krik a panika. A my sme iba z okien hľadeli, lebo sme akurát dvanásti narukovali. Jeden na druhého sme kukali, čo idú bombardovať. Či náhodou aj kasárne nie. Nevedeli sme súvislosť,“ spomína jeden z posledných žijúcich priamych účastníkov SNP, Vladimír Strmeň.
Krvavý októbrový deň a šťastie v nešťastí
Nemci v tento októbrový deň útočili pomocou pancierových vozidiel typu Hakel. Útočili vo dne v noci. Vždy v noci, ak niečo buchlo, hrklo, už vyleteli svetlice a v tom okamihu útočili na naše pozície. Pribúdali mŕtvi i ranení. Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera a večer sme nevedeli, či dožijeme rána. V noci boli možné len prísuny munície, vody i jedla. Počas dňa to nebolo možné, lebo sme boli takmer obkľúčení.
„Ja som bol zranený 14. októbra v odpoludňajších hodinách, keď začali Nemci útok mínometnou paľbou na naše zákopy. Pred náš zákop padla mína, ktorá zabila dvoch našich strelcov a štyroch ťažko ranila. Mňa vtedy zachraňovali súrodenci Krnáčovci, ktorí ma pod rúškom guľometnej paľby doslova vliekli cez bán (zalesnený kopec) na obväzište. Tá hájonka tam ešte stále stojí, kde bolo spomínané obväzište. Mali sme veľké šťastie, že práve vtedy tam bola sanitka, ktorá nás previezla do Banskej Bystrice. Tu zo mňa črepiny povyberal pán primár Petelen. Operačka fungovala vtedy na štyri zmeny. Chodby boli zaplnené ranenými, ktorí kričali. Vládla tu hrozná atmosféra. Pod operačkami sa naskytol hrozivý obraz. Pod jej oknami ležala kopa ľudských nôh a rúk v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov priviezli,“ so smutným pohľadom sprevádzaným slzami na krajíčku si v pamäti túto spomienku vynára Vladimír Strmeň.
Vladimír Strmeň a viac než rok pandémie
Keď viac ako pred rokom zasiahla aj Slovensko pandémia s názvom Covid – 19, národný hrdina, vtedy deväťdesiatdvaročný Vladimír Strmeň nezaháľal. Rozhodol sa pomáhať aj v tomto rizikovom a neľahkom období. Pre seniorov vyzbieral tisíce eur. Minulý rok na jar vo svojej záhrade odohral Vladimír Strmeň na harmonike obľúbené ľudové piesne. Peniaze, ktoré vyzbieral, poputovali do domovov dôchodcov v Banskobystrickom kraji, do ktorých chodil hrávať pred vypuknutím pandémie. Takto sa mu podarilo vyzbierať pre domovy dôchodcov niekoľko tisíc eur, za ktoré sa nakúpili polohovateľné postele pre mnohých ťažko chorých a ležiacich. Myšlienku pomôcť v čase pandémie mu vnukol príbeh britského vojnového veterána.
„Obdivoval som, ako takmer storočný ešte behal. A to je úctyhodný výkon. Bola to pomoc našim domovom sociálnych služieb, ľuďom v prvej línii. Celý národ bol v tejto ťažkej dobe povinný pomôcť,“ spomína na minuloročnú jar vitálny, takmer deväťdesiattriročný národný hrdina Vladimír Strmeň.
Seniori sú najmä počas zúriacej pandémie Covidu – 19 najzraniteľnejšou skupinou obyvateľstva. Dôkazom boli desiatky nakazených klientov v domovoch sociálnych služieb. Minulý rok u seba v záhrade v meste pod Urpínom usporiadal sériu koncertov, ktoré boli naživo vysielané. „Šli sme do toho s nádejou, lebo sme dúfali, že týmto naším počínaním otvoríme ľudské srdcia. A ja som sa zaviazal, že pokiaľ aj s televíziou JOJ nevyzbieram aspoň 5 000 eur, budem usilovne hrať každý piatok na záhrade od sedemnástej do osemnástej hodiny,“ spomína na vlaňajšiu jar vojnový veterán. A účel sa splnil. A priania naplnili.
Autor: Katarína Šuchová
Veľkým obdivovateľom pána Vladka Strmeňa je aj Vladislav Stanko, poslanec Košíc a majiteľ EUROPEAN INSTITUTE Prague, ktorý PÁNOVI HRDINOVI osobne poďakoval za to, že za nás všetkých nasadil i vlastný život. Prispel mu na úpravu domu a daroval mu knihu s názvom Prebijem sa! o generálovi M. R. Štefánikovi, s podpisom autora publikácie, Jozefa Banáša.
„Už ako mládenec som čítal knihy o SNP a II. svetovej vojne, o ťažkých bojoch na východnom fronte, o prelomení blokády Leningradu, o Sovietskej armáde, Československom zbore a ich bojoch z Buzuluku do Prahy, o partizánoch a hrôzach, ktoré nám a mladším generáciám môže osobne porozprávať už len málo pamätníkov, ako je i Vladko Strmeň. Dodnes ho obdivujem za to, čo prežil, že ho to nezlomilo a fandím jeho zdravému prístupu k životu. Dnešná mládež by sa od takýchto osobností mala učiť o tom, čo je vlastenectvo, slušnosť a česť. Má môj hlboký obdiv a neskonalú úctu,“ povedal Vladislav Stanko.
(red)
